V hlbinách Žilinského kraja ožívajú príbehy, kde sa realita mieša s čarom dávnych legiend. Jedna z nich, povesť z Jablonového, rozpráva o slepom dievčati Iliane, bájnom bielom jednorožcovi a rímskych vojakoch, ktorých honba za večnou silou skončila tragicky. Vydajte sa na cestu do čarovného lesa, kde sa prelínajú osudy národov a kde sa zrodila legenda, ktorá formovala dejiny.

Jazdkyňa na bielom jednorožcovi (povesť z Jablonového)

V časoch, keď severné Slovensko obývali Rimania a Kelti, sa v tamojších horách údajne nachádzal zázračný les plný mýtických bytostí. Medzi nimi žilo aj posvätné stádo jednorožcov. O ich rohoch sa tradovalo, že po rozomletí na prášok prinášajú mužom večnú silu a plodnosť. Túžba po týchto zázračných daroch však očarila nejedného rímskeho cisára.

„Bájne stádo sa vybral hľadať aj Cézar. Jeho légie sa práve chystali preplaviť na druhý breh Dunaja, keď k nemu pristúpil starý keltský veštec. Ten mu povedal: „Vráť sa do Ríma, kým je čas!“ „Prečo by som sa mal vrátiť?“ začudoval sa Cézar. „Na druhej strane rieky čaká nešťastie. Stretne každého Rimana, ktorý prekročí jej tok,“ odpovedal mu veštec. Cézar uveril jeho slovám a neprekročil brehy Dunaja. Ale veliteľ, čo viedol légie, nevzdal sa hľadania bájneho stáda. Vybral si desiatich najvernejších vojakov a preplavil sa na územie barbarov. Za meče a pár mešcov rímskych mincí si kúpil ich dôveru. Zato mu prezradili, kde sa skrýva posvätné stádo jednorožcov.“

Obec Jablonové. Zdroj: jablonove.sk

Rimania sa ešte v ten deň pustili na lov jednorožcov. Podarilo sa im uloviť takmer celé stádo, ušiel len ich vodca - veľký biely žrebec. Rohy zabitých zvierat rozdrvili na prášok a vypili vo víne, veriac, že získajú nesmrteľnosť. Netušili však, že večný život prináša iba roh vodcu stáda. Ostatné im darovali len dlhú mladosť - dožili sa tristo rokov a mali stovky potomkov, ktorí založili rod panónskych bojovníkov pri rieke Wag. Po stáročiach, keď mladosť začala vyprchávať, márne hľadali posledného jednorožca.

Až o päťsto rokov neskôr sa v týchto končinách usadili Slovania. Za celý ten čas posledného jednorožca nikto nevidel. Jedného dňa sa slepá pätnásťročná dievčina Iliana zatúlala do lesa, kde náhodou stretla bieleho žrebca. Nevedela, že ide o posledného jednorožca, no zviera si ju obľúbilo. Každodenne ho navštevovala a jazdila s ním lesom, s kvetmi jabloní vo vlasoch ako lesná víla.

„Raz ju tak uvidel náčelník panónskych bojovníkov. Bol to posledný potomok rímskeho veliteľa, ktorý dal zabiť posvätné stádo. Pri pohľade na dlhovlasú Ilianu, ktorej sa vo vlasoch chveli jabloňové lupne, zabudol na povesti otcov i na bájneho jednorožca. Chcel iba chytiť krásnu jazdkyňu a zobrať si ju za ženu. Dovtípil sa, že pochádza z kmeňa Slovanov. Preto zašiel medzi nich. Slovania však o dievčati na bielom jednorožcovi nič nevedeli. Preto náčelník poprosil staršinu, aby mu predviedol všetky dievčatá z kmeňa. Potom si ich rad za radom prezrel. Ani jedna nebola tá, ktorú videl v lese. „Iné dievča už u vás nebýva?“ spýtal sa nakoniec. „Ach áno!“ spomenul si staršina. „Moja slepá dcérka Iliana. Ale to iste nie je jazdkyňa, ktorú hľadáš.“ Náčelník panónskych bojovníkov sa nedal odbiť a prosil, až kým staršina nedoviedol Ilianu. Hneď v nej spoznal tajomné dievča z lesa. S hrdosťou a láskou ju odviedol do svojej osady.“

Obec Jablonové. Zdroj: jablonove.sk

Svadba musela počkať. Keď kmeň zistil, že Iliana pozná miesto úkrytu jednorožca, naliehal na náčelníka, aby ho priviedla. Tvrdili, že jeho roh im prinesie nesmrteľnosť, no skrotiť ho môže len nepoškvrnená panna, preto to musí byť ešte pred svadbou.

Náčelník sa zdráhal, no podriadil sa zákonom. Ilianu priviazal k dubu hlboko v lese a tri dni sledoval z úkrytu, či jednorožec príde. Hladná a slabá nakoniec potichu zaplakala, čo bieleho tvora privolalo. Keď ho náčelník chcel zastreliť, jednorožec ho premohol, preťal Ilianine putá a ona s ním zmizla v lese.

Odvtedy panónski bojovníci Ilianu už nikdy neuzreli. Kruté skúšky, ktorým vystavili slepé dievča, sa im vrátili ako nemilosrdný trest - do roka a do dňa celý rod vymrel na tajomnú chorobu. Tak sa naplnili slová keltského veštca. Hovorí sa, že ich postihla kliatba posledného jednorožca.

Obec Jablonové. Zdroj: Koláž Žilina SP21/jablonove.sk

„Čo sa však stalo s Ilianou? Po rokoch prišiel čas, keď biely jednorožec zostarol a nemohol nosiť dievča po čarodejnej hore. V hodine smrti sa mu prihovoril ľudským hlasom: „Odlom roh z môjho čela. Rozdrv ho v kamennom mažiari na prášok. Niekoľkými zrnkami si pretri oči, budeš hneď vidieť.“ „A čo mám spraviť s ostatkom?“ spýtala sa ho Iliana. „Zanes ho svojmu ľudu. Zamiešaj ho do vína a každému daj napiť. Stane sa z vás najľudnatejší národ v tomto kraji. Kým však budete žiť, nezabudnite na posledného jednorožca.“ „Nezabudneme nikdy, koník môj,“ prisľúbila mu Iliana.“

Slovania, posilnení čarovným práškom z jednorožcovho rohu, sa rozšírili po krajine a osídlili oba brehy rieky, ktorú nazvali Váh. Vyklčovali lesy a zakladali osady. Jedna z nich vznikla tam, kde sa kvety divých jabloní zamotali do vlasov slepej dievčiny, a dostala meno Jablonové.

Jej obyvatelia si uchovali spomienku na Ilianin sľub bielemu jednorožcovi z posvätného stáda - jeho vzpínajúca sa podoba dodnes zdobí erb osady.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - KUGLEROVÁ, Zuzana. Turkova stupaj: povesti zo žilinského kraja. Bratislava Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2003. 133 s. ISBN 8080611653